Gruzínska vinomania

vardzia

Prechádzame polnočným Tbilisi a hľadáme, kde si ešte dať to povestné posledné vínko. Čašníčke Kataríne sa ho do nás podarilo naliať asi za dve karafy a niečo. Nekompromisne si prebíjala cestu k našim srdciam pravidelným “How are you?”, na čo sa ti možno nechce odpovedať každých 5 minút, ale postupom večera sa debata rozvila viac – až ku koncu si prozreteľný Pisky uvedomil, že veď ona vlastne vôbec nevie anglicky a celý čas improvizuje jak my na strednej. To máš trochu ruštiny, veľa úsmevov a nejaké to jej “maybe yes, maybe no”. Hérečka. Ale zlatá.

 

tbilisi panorama

Uprostred týždňa to tu žije viac než na obchodnej v piatok. Ľudia sa preliali do klubov a barov so živou alebo fejkovou hudbou, keď sa však nejaký podnik volá VINOMANIA, nie je o čom.
Útulné miesto pred ktorým posedávali ľudia. O chvíľu sme s nimi sŕkali to víno, kým Lacha hral na gitare a oni sa z nás smiali, či sme degustátori, lebo v Gruzínsku piješ víno na ex.

Svetový mier sme tu utužili aj s Rusmi a bol to jeden z mála momentov v mojom živote, kedy som ľutoval, že si moc nerozumieme. Tých bolo v Gruzínsku viac a v podobných krajinách sa naozaj oplatí mať aspoň základy, domáci skôr gavaria než spíkujú.
Pri snahe zaplatiť na nás Lacha so zdvihnutým obočím mávol rukou: ,,it´s for free.”

Prílet

Nočný let WizzAir-om z Budapešti do Kutaisi si za spiatočné letenky od 80 eur vychutnáva v posledných rokoch čoraz viac ľudí. A oprávnene, Gruzínsko je krásnou a otvorenou krajinou, k ľuďom sa ešte vrátim.

V taxi z letiska sa v nás zakorenilo rozhodnutie nakoniec si tu auto nepožičať. Benzín síce stojí asi 80 centov a šoférovať tu môže byť zábava (človek až neverí koľko áut sa vedľa seba zmestí na dvojprúdovú cestu), ale to pravé čaro gruzínskych ciest po podobných večeroch zažiješ jedine v marshrutke.

 

Marshrutka pojme asi 20 ľudí a detskú motorku. Tých zbiera a vyhadzuje tak nejak na znamenie. Šofér je taký pán, že okrem jazdy zvládne zároveň vydávať mince, obiehať, fajčiť a trúbiť. Kto trúbi, ten ide. Po pár dňoch sme identifikovali rôzne druhy trúbenia – uhni, neuhnem, ahoj, zomri, nezomri, trúbenie zo srandy a raz si zatrúbil len tak, nikde nikto. Trúbenie je zákon ulice.
S približnou predstavou kadiaľ sa chceme poflakovať sme skončili v Akalčike [Akhaltsikhe] neďaleko tureckých hraníc. Je tu krásny hrad a blízko do Vardzie.

Deň sme zakončili vínom a jedlom. Tie sú všade a sú výborné. Každý si príde na svoje, hlavne fanúšikovia syru. Ráno sme pobehali tú Vardziu – sieť do útesu vytesaných jaskynných miestností a chôdb spojených s kláštorom.

Nasledujúca cesta marshrutkou do Tbilisi stála 2 – 3 eurá, asi 250 km, jedna z tých drahších. Moderné a pekné ulice a námestia tu striedajú staré a pekné ulice a námestia. Metro stojí asi 0.25 eur a spája európsky vplyv s takým pankáčskym duchom post-socialistickej krajiny, kde ešte kúpiš cigarety, gumenú kačiču a ovocie z jednej krabice položenej na zemi. Tým chcem povedať, že Gruzínsko má svoj štýl, od lokálnej prepravy po biznis so súčiastkami na kapote žiguláku a dúfam, že si ho udrží ešte dlho.

Pointou výletu mali byť hory, konkrétne Kazbegi národný park na ruských hraniciach. Doplatili sme však na minimalistický štýl cestovania, lebo keď chceš blúdiť v 2 000+ m n.m. po gruzínskych horách, v lejaku a hmle, kde vidíš na pár metrov, mikina a pončo z IKEA (dík Matúš) nestačia ani najodvážnejším. Zahájili sme tak strategický ústup a rozvoj alkoholizmu, lebo to víno je fakt dobré.

Domáci Vasil nás po ubytovaní pohostil bakterizáciou traktu pálenkou, ktorú sme zajedli chlebom a klobáskou. Keď bolo ako tak, vyviezol nás svojou 4×4 mašinou ku kostelíku na kopci. Turisti jak pome, viem, ale pri tej ceste som sa občas aspoň dosral, najmä keď ho už hore začalo šmýkať z kopca.
Kvôli horám a poctivým túlačkám po nich sa sem niekedy určite vrátim.

Ďalším dôvodom návštevy Gruzínska budú ľudia.

Na každom rohu sme sa stretávali s pohostinnosťou a priateľstvom. Gruzínsky sme sa stihli naučiť pozdraviť, poďakovať a rozlúčiť sa, ale to často stačí a aspoň sa pri objednávaní a dohadovaní zabavíš.

Pred šlofíkom na letisku a skorým letom naspäť sme vybehli do parku kúsok od Kutaisi, pozrieť nejaké dinosaurie stopy a tak. Taxikára sme poslali preč, však čo bude chudák čakať. Naspäť ale išli len autobusy plné detí (to nechceš a vlastne ani oni nechceli nás) a ten jeden taxi-fuhrer, čo tam čakal neviem na koho vraví, že veď chalani tu peši zopár km do dediny.

Keď videl, že sme si to po pár krokoch na slnku rozmysleli, hodil reč s kamošmi, jeden do svojho Mercedesu naložil ozaj umrnčaného syna a ochotne nás zviezol až do mesta. Pisky zisťoval cenu, kým ja som zúfalo čistil sedačku od mojich zablatených pahýl. Šofér sa zatváril jak keď ti ona nájde podozrivé SMSky, tak som radšej zintenzívnil.

V rámci našich obmedzených jazykových schopností sme však celkom pokecali. Ksichtil sa kvôli našim otázkam na cenu, čo sme sa po týždni tu už mohli naučiť. Veď ,,it’s for free.”

Gruzínci sú proste spokojní. Aj keď jazdia na rozbitých cestách v rozbitých autách bez nárazníkov, radšej než peniaze z teba vytiahnu kde si bol a keď doraňajkuješ donesú ti drink plný jahôd ako darček.
Uvoľnene si bafkajú cigaretu a kecajú, aj s tebou a aj keď nevedia ako, nie je sa kam ponáhľať. Dostaneš spontánnu zľavu, i keď si ju nepýtal, k nej veľa úsmevov a prirodzenej radosti zo života, čo si budem dlho pripomínať.

A tak. Nerád sa rozpisujem o veciach, čo nájdeš v každom jednom článku ako – toto tu jedz, toto si pozri, takto tu ušetri na ubytku,.. preto sa keď tak pýtaj. Dík a čau příště.

kazbegi