Hey brother, this way! (o 3 týždňoch v Maroku) 1. časť

,,No address, no Morocco.“ Striedavo hľadím na samopal obďaleč stojaceho a patrične znudeného príslušníka polície, zjavne nedostatočne vyplnený dokument pre vstup do krajiny a ďalšieho pomerne trpezlivého príslušníka za sklom. Ten si po chvíli spomenie na nejaký hotel, dopíše ho tam a dodatočne ma privíta v Marakeši.

(fotografie a hudobná vzorka na konci)

Na vodičov zbesilý pokyn beriem svoj jediný 7 kg batoh a opúšťam autobus. O chvíľu sa ocitám v srdci mesta na námestí Jemaa el-Fna. V sekunde je pri mne frajer s hadmi a rovno mi jedného vešia okolo krku. Neškodného, ale keď mi ho strká do rúk, mám tak trochu chuť ho zahodiť do okolitého davu. Zodpovedne prevezme mobil s ktorým robí profesionálne fotky s kobrou v popredí. Potom mi hada pri požehnaní zopárkrát oplieska o čelo a vypýta si 20€. Všetci vieme aký som obchodník, tak sa ani nesnažím, dávam mu 70 dirhamov 🙁 7€) a prchám preč.

Okrem nájdenia ubytovania a stravy z ktorej sa neposeriem hneď v prvú noc bolo úlohou číslo jedna prežiť miestnu premávku. Ono značenie tam síce je, len celá doprava funguje skôr na základe akýchsi nepísaných pravidiel zahŕňajúcich zbesilé trúbenie a veľa odvahy. Zhruba po polhodine som opustil bezpečné objatie s lampou uprostred niekoľko prúdovej cesty a nasledoval som domácich na druhú stranu. Kľúčové je zavrieť oči a s vierou v najlepšie vykročiť. Odhadovať rýchlosť áut, konských a oslích záprahov, cyklistov a skútrov a snažiť sa pomedzi ne prekĺznuť alebo čakať kým niekto zastaví asi nemá zmysel.

Vďaka nemeckému turistovi, ktorého mi zoslal sám pán Herr Gott, som sa ubytoval v parádnom hosteli (za 8€/noc) a vydal sa na svoje prvé kulinárske dobrodružstvo. Na spomínanom námestí sa dá nájsť všetko lokálne a čerstvé za ceny od niekoľko centov po zopár eur. Všadeprítomná pomarančová šťava, vône zo stánkov, hudobníci, herci a díleri hašišu pridávajú na nočnej atmosfére. Vtlačený pri stole s domácimi som si vychutnal úžasnú polievku s chlebom a datľami. Neskôr som sa odvážil aj na chlieb s uvareným vajcom, s cibuľkou a olejom alebo na misu šošovice, oleja a kravského žalúdka. Všetko fajn, ale budúcnosť tejto krajiny sa skrýva v Tajine, čo je v špeciálnom hrnci pripravovaná zmes mäsa a všemožnej zeleniny. Nájdu sa tu aj slimáky, kuskus, koláče, marocké palacinky a kadečo výborné.

Čarovné sú tu dve veci – čaj a ziskuchtivé praktiky miestnych. Pri nakupovaní tvrdo vyjednávajte (nie v Carrefour), nebojte sa začať na cene aj o niekoľko desiatok eur nižšej. Prinajhoršom sa obchodovanie s frflaním predávajúceho skončí, no stretol som sa s cenovými rozdielmi až 50€. Jednoducho skúšajú a možno to sem-tam nejaký tlstý švajčiarsky sex-turista aj kúpi. Sladké reči o priateľstve a bratstve pokojne opätujte, ale pri obchodovaní sa radšej správajte ako česká dôchodkyňa presadzujúca svoje právo sedieť.

Občas sa ku mne na ulici niekto pridal, povedal mi kde čo je a vypýtal si bakšiš. Raz mi jeden junák (ktorý poznal Hamšíka) oznámil, že je môj šťastný deň a kráčam dobrým smerom, pretože dnes je posledný deň berberských trhov! Trtkali sa sem až z hôr aby tu predviedli svoje umenie spracovávania koží a dnes je posledný deň, tak ak chcem, nech to čeknem. O polhodinu sa pri mne akosi objavil znova, utvrdil ma v mojom šťastí a nech teda sledujem jeho náhodou okoloidúceho kamaráta, ktorý ma tam zavedie. Ok, aj tak sa len motám. S týpkom som si moc nepokecal, nevedel anglicky, no ochotne ma viedol preč z centra do stále viac opustenejších a podozrivejších miest. Moje úvahy o funkčnosti linky 112 v Maroku prerušil až človek, ktorý sa predstavil ako môj sprievodca. Nikde nikto, ani ten prvý sprievodca, iba dlhý múr a v ňom otvorený vchod. Vnútri ma narozdiel od obchodníkov s ľudskými orgánmi čakali nádrže s fekáliami, v ktorých sa nejakým spôsobom opracúvali kože. Behom piatich minút som sa ocitol v obchodíku, kde som 20 minút odmietal tovar chalana s výrazom akože ,,tak na čo sem lezeš?!“ Sám neviem příteli Šimako. Vonku si sprievodca tradične vypýtal 20€, dostal 3€ (lepším sa) a zmizol. Mimochodom, presne to isté sa nezávisle od seba stalo aj dvom ďalším ľuďom z hostela.

Prvý týždeň som s výnimkou výletu ku vodopádom Oouzud trávil v Marakeši objavovaním trhov, palácov, jedál, nádherných parkov aké ani v pupku Slovenska nemáme a vypaľovaním baktérií ohnivou vodou so super ľuďmi z celého sveta v hosteli. Nuž ostávali ešte dva týždne a tak som sa konečne vybral na cestu k pobrežiu a do púšte, o tom ale až v ďalšom článku.

Pokračovanie v náhodnom časovom odstupe od tohto článku…

Ozaj a ešte k tým vodopádom.. Zaplatil som si za 20€ tour lebo to je v riti ďaleko a asi sa tam ani nedá nijak ináč dostať. Tam nám nejaký týpek oznámil, že je náš sprievodca a na konci mu každý dáme 3,5€. Spýtal sa, že či máme plavky, nie? Ok, pretože ideme cez rieku a tú treba nejako prebrodiť, teda zaplatíte každý 2€ plťkárom. Už som mal na jazyku, že vieš ty čo je to plťka more?!, ale aspoň bol úprimný vopred, nie po, ako zvyčajne. Na vrchu za riekou bola reštaurácia s Tajine za 10€ (cena na Jamaa el-Fna tak 3€) a divoké opice, ktoré nám náhodne skákali na hlavy a lúskali arašidy.

Sľúbených zopár fotiek a hudobné video nájdete v mojom článku na blogu SME tu: http://kristiankusenda.blog.sme.sk/c/376375/hey-brother-this-way-o-3-tyzdnoch-v-maroku.html